Chcela by som Vás požiadať o názor na problém, ktorým sa zaoberám. Niekoľko rokov sme mali s manželom problém otehotnieť, do istej miery asi aj preto, že ja sa veľmi bojím pôrodu. Bola som však rozhodnutá už roky predtým (na základe dobrých recenzií), že ak by som niekedy zostala tehotná, budem pred pôrodom používať Aniball, resp. Epino. Malo by ísť o pomôcku, balónik, ktorý sa zavádza do pošvy a pomocou cvikov slúži na roztiahnutie pošvy v posledných cca piatich týždňoch tehotenstva, aby následne bábätko pri pôrode ľahšie a podľa možnosti bez potrhania alebo nástrihu vyšlo von.

Časom som však začala premýšľať, či je to v súlade s kresťanskou morálkou. Teraz mám veľkú dilemu, lebo na jednej strane som sa na to naozaj spoliehala, že vďaka tomu nejako zvládnem svoj strach z pôrodu, na druhej strane by som nerada používala niečo, čo by nebolo v poriadku z hľadiska učenia Cirkvi. Vedeli by ste sa k tomu vyjadriť, ako k takýmto veciam pristupuje Cirkev? Prípadne či existujú iné techniky a spôsoby v súlade s jej učením, ktoré pomôžu žene pripraviť sa na pôrod tak po psychickej, ako aj po fyzickej stránke?

Podľa kresťanskej morálky nie je žiadny problém v používaní pomôcok, ako je Aniball/Epino, či cvičenia pre tehotné (nácvik dýchania, uvoľnenia…). Veď žena nemá úmysel nejako sa vzrušovať (ani si nemyslím, že by sa to s týmito pomôckami podarilo); úmysel je uľahčiť pôrod a na tom nie je nič zlé. Takisto nie je nič nemorálne napríklad na využití epidurálnej anelgézie a pod.

Ešte by som však pridala pár osobných slov zo skúsenosti: sama som „strašpytel“ a viem, ako veľmi strach ovplyvňuje prežívanie. Pred prvým pôrodom ma iste negatívne ovplyvnili všetky tie hororové príbehy a zdieľanie negatívnych emócií od iných žien… Takže po psychickej stránke je iste pomocou vyhnúť sa všetkým takýmto vplyvom, nakoľko sa to dá.

Dnes, v časoch internetu a videí a médií…. by som radila nepozerať tie zdokumentované pôrody a podobne. Každá žena je jedinečná a pri pôrode sa naozaj aktivujú všetky podporné mechanizmy, ktoré do prírody zakomponoval Stvoriteľ.Je dobré naučiť sa vnímať svoje telo, byť vďačná za to, že „som žena“, že mám tú schopnosť nosiť dieťa a pomôcť mu k životu… tá bolesť pri pôrode je neporovnateľná s iným druhom bolestí, lebo viete, že má zmysel, že každá tá vlna bolesti vás nesie bližšie k dieťaťu.

A druhá vec, ktorá mne osobne dodávala pokoj v mojom strachu, bola dôvera voči personálu: nie je to pre nich novinka, videli a poznajú už desiatky a stovky žien a pôrodov, vedia poradiť, sú tam na to, aby pomohli…

Ešte sa vrátim k Aniballu – je určite dobrou pomôckou, aby sa žena naučila aktivovať správne svaly a nacvičiť dýchanie; ale niektoré ženy zas panikárili, ak sa im nepodarilo balónik vytlačiť na viac ako určitý obvod cm a prinieslo im to ďalšie obavy z toho, ako zvládnu pôrod. Pri pôrode spolupracuje psychika, hormóny… všetko sa sústredí na to jedno. Neznamená to teda, že ak sa žene nedarí s týmto balónikom, že to bude rovnako aj pri pôrode. Bude v inej situácii, inak bude jej telo pripravené, keď nastane čas.

A k strachu z bolesti: Myslím, že aj to vedomé prijatie toho, z čoho máme strach (bolesť, strach z neznámeho…), potom zväčšuje tú lásku a vzťah k dieťaťu. Neviem, či sa dobre vyjadrujem, ale chcem tým povedať, že nevnímame potom deti ako tie, čo spôsobujú bolesť, nevnímame ich negatívne. Naopak, vzrástla vo mne úcta voči všetkým matkám, lebo viem, čo to stojí. A som vďačná aj za ten dar materstva, ktorý nemajú všetky ženy; vážim si aj tie, ktoré sa dobrovoľne zriekli fyzického materstva (zasvätené…), aby mohli byť matkami srdcom.

Ako veriaca som odovzdávala aj s manželom všetko v modlitbe… Prosila som svojho anjela strážneho, aby mi pomohol, a ešte som sa osobitne vždy obracala v modlitbe na anjela z Getsemani, toho, ktorý prišiel posilniť Krista, keď sa potil krvou a prosil: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“

Strach nie je hriechom – je to pocit. Verím, že Pán dá silu na všetko, čo nás stretá. Dôverujte mu. Prineste mu aj svoj strach, svoje obavy. On vie, akých nás stvoril. Všetko dobré Vám prajem!

Mária Schindlerová