Iba dnes urobím niečo, do čoho sa mi nechce;

keby som sa cítil niečím dotknutý,

urobím všetko preto, aby to nikto nezbadal..

Prešiel ďalší novembrový týždeň. Ako tie dni rýchlo plynú! Upratala som, povysávala, oprala a ožehlila. A opäť vidieť všade prach, kôš na bielizeň je zase plný. Je sobota. Ešte treba deťom vymeniť topánky za teplejšie, nachystať šály, rukavice, teplejšie bundy. Veľmi sa mi nechce „hrabať“ sa v skrini a dolovať z nadstavcov všetky tie oblečenia. Radšej by som išla ešte von a vyhrievala sa na poslednom teplom slniečku. OK. Rýchlo všetko dokončím. Manžel zatiaľ poupratuje auto a zajtra si niekam vyjdeme von. Len tak bezstarostne si oddýchnuť v čarokrásnej jesennej prírode. Veď zajtra je nedeľa. O týždeň v nedeľu máme kurz, ale táto nedeľa bude patriť len nám.

Manžel prišiel z garáže domov až večer. Skôr, ako som mu stihla oznámiť, že by sme si mohli zajtra spoločne oddýchnuť v prírode, povedal, že zajtra by sme mali ísť pozrieť dedka, ktorý je na liečení. Ostala som zaskočená. Zajtra? Veď dedko príde už vo štvrtok domov. Mám dedka (svojho svokra) rada, ale dve hodiny cestovať za ním na liečenie sa mi naozaj nechcelo. Manžel si to všimol. Mlčali sme obaja. „Dobre, pôjdeme,“ povedala som večer pred spaním.

Ján XXIII. vedel, že robiť niečo, čo sa človeku nechce, nie je zaujímavé. „Radšej zábavu ako námahu,“ takýmto životným mottom sa dnes riadia mnohí ľudia. Aj keď sami nevyhľadávajú to,  do čoho sa im nechce, v ich živote je niečo, čo im spôsobuje viac ťažkosti ako zábavy. Sú to všedné veci, každodenné povinnosti, banálne veci obyčajného života: neumytý riad, neuprataná izba, niečo vybaviť či pripraviť, navštíviť chorého príbuzného či pozvať niekoho k sebe na návštevu… Cítia, ako málo sa im do toho chce. Ján XXIII. preto denne usmerňoval svoje myšlienky, pocity, priania a vôľu k Bohu.

„Vždy som chcel plniť Božiu vôľu, vždy, vždy!“ vyznal na smrteľnej posteli. Smerodajné boli pre neho Božie myšlienky, v ktorých je každý človek v bezpečí. A to aj vtedy, keď sa sám vo svojich myšlienkach cíti nepokojný a urazený. Vedel, že Boh pozná jeho dobré i zlé stránky. Vedel, že aj keby pred druhými skrýval nejaký problém, predsa Boh o ňom vie.

Ráno sme išli na skoršiu omšu. Stihla som navariť a už sme vyrážali za dedkom. Ja, manžel a najmladšia dcéra. Prežili sme s dedkom pekné popoludnie. Príroda okolo bola naozaj prekrásna. Celá bola zafarbená rôznymi farbami. Bolo pomerne teplo a dedko nám chcel všetko poukazovať a porozprávať. Stále dookola nám rozprával, čo každý deň robil a aké mal procedúry. Nastal čas rozlúčky. Dedka čakala večera a nás ešte dlhá cesta domov. V aute sme mali čas sa spolu modliť, ale i zhovárať. Aj tak som s ním potrebovala preriešiť veľa vecí. Čo sme nestihli prebrať dnes, preberiem o týždeň cestou na kurz. Vždy, keď ideme na kurz, obetujeme čosi zo svojho voľného času, ale zas my dvaja strávime čas v aute spoločnou modlitbou, prítomnosťou, zdieľaním sa. Mám rada tieto cesty. Lektorská služba nás napĺňa radosťou a vždy na kurzoch spoznáme nových ľudí, ktorí často dajú veľa i nám svojím životom a príkladom. Po chvíli cesty manžel nečakane odbočil. Zbadal, že v sobotu som s návštevou nebola celkom nadšená, a tak mi chcel urobiť malé prekvapenie. „Dcéra sa v ôsmom ročníku učí o Slovensku. V Bystrici sme boli doteraz len raz – v divadle. Čo keby sme jej ukázali námestie aj s pamätníkom SNP?“ dodal. Vedela som, že to nebolo kvôli dcére, ale kvôli mne. „Ďakujem,“ povedala som a vykročili sme ruka v ruke, všetci traja na chvíľu do mesta.

Čo je dôležitejšie? V evanjeliu jeden syn povedal, že pôjde pomôcť otcovi, ale nešiel. Druhému sa nechcelo, ale išiel. Dôležité je plniť Božiu vôľu aj vtedy, keď sa nám nechce.

Zuzka Košťálová

(předchozí část)     (pokračování)