Ach, zase tá ZDRŽANLIVOSŤ! (II).

Mária Schindlerová 

„…PPR je o odopieraní si a v Písme je napísané: „neodopierajte si navzájom, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť.“

Ak si nemáme odopierať a ak sú metódy PPR založené na periodickej abstinencii (pri predchádzaní tehotenstvu), neznamená to potom, že zdržanlivosť je proti tomu, čo chce Boh?

zdrzenlivost

Na úvod je potrebné povedať, že nie je možné vziať jednu vetu z Biblie a vykladať si ju doslovne. To by sme sa dostali do sporu hneď s ďalšimi vetami. Veď sv. Pavol napríklad okrem uvedenej vety napísal aj toto: … Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami“, „ovocie Ducha je miernosť, zdržanlivosť…“; tí, čo majú ženu, nech žijú, akoby ju nemali; atď.

Preto sa pozrime na úvodný citát v kontexte celej Pavlovej teológie. Najprv si predstavme, čo by znamenalo doslovné chápanie citátu v tom zmysle, že si nemáme odopierať – teda nemáme sa zriekať intímneho spojenia a máme si navzájom vyhovieť, keď jeden z manželov chce. Takto sa totiž niekedy chápe aj tzv. manželská povinnosť.

Iste, nie je správne ani dobré, ak sa manželia bezdôvodne odmietajú. Ženy sa niekedy nechávajú prosiť alebo postavia muža do pozície, že si musí sex „zaslúžiť“. Alebo mužom manipulujú – dobre vedia, že sex je slabé miesto mužov a využívajú to – ak uspokojím jeho túžbu, on mi vyjde v ústrety v tom, čo ja chcem (a nemusia to byť ušľachtilé dôvody – možno je to len nová kabelka). Alebo muž odmieta ženu – je to síce menej častý prípad, ale sú takí, ktorí sex nepotrebujú rovnako intenzívne ako ten druhý v manželstve a jednoducho „sa im nechce“.

Asi je zrejmé, že takéto správanie je dôsledkom niečoho hlbšieho vo vzťahu. Ak sa milujeme, tak si vychádzame v ústrety, vieme sa prispôsobiť jeden druhému, vieme si porozumieť. Konkrétne: ak žena miluje a cíti sa milovaná, nenechá muža, aby sa doprosoval, ale chce s ním byť jedno. Ak zrovna nie sú vhodné podmienky – napr. pre malý rozostup s deťmi, keď ona môže pociťovať strach „čo ak z tohto styku otehotniem?“, nebojí sa vyjadriť svoje rozpoloženie manželovi – a on, ak ju miluje, nebude ju nútiť do niečoho, čo by jej nebolo vhod. Ak žena miluje a možno je práve v ten deň či večer unavená, keď po nej jej manžel túži, tak z lásky k nemu dokáže premôcť svoju únavu. Ale rovnako môže muž premôcť svoju túžbu z lásky k žene (a ak vidí, že je unavená, tak ju nechá, aby si odpočinula). To je len pár príkladov k tomu odmietaniu sa.

Svätý Pavol nám nechce povedať, že v oblasti sexu máme vyhovieť svojej žiadostivosti a že si máme poslúžiť svojím manželským partnerom. A ešte sa cítiť ukrivdení, ak to ten druhý vidí alebo cíti inak.

Pavlova teológia o manželstve nám povie aj to, že muž má milovať svoju manželku ako vlastné telo, ktoré si chráni a opatruje. Povie nám aj to, že podriadenosť ženy voči mužovi je v podstate odovzdanie sa jeho starostlivej láske. A láska si neustále vyžaduje zjednocovanie sa a zameriavanie sa na sebadarovanie.

Už dávnejšie som v článku o manželskej povinnosti písala, že manželstvo nikomu nedalo právo, aby používal svojho manžela/manželku ako prostriedok na svoje uspokojenie. Ten druhý je vždy subjekt, je to človek – osoba, ktorej mám právo sa darovať, mám právo ponúknuť jej dar seba samého a mám právo prijať jej slobodný dar, jej odovzdanie sa. Môžem oprávnene očakávať, že môj dar bude prijatý, ale nesmiem ho vnucovať. A rovnako mám právo očakávať, že môj dar nebude zneužitý.

Ak by ten úvodný citát bol vzatý doslovne, čo by to znamenalo? Vieme si domyslieť: Každý, kto vie, ako je stvorený muž – predovšetkým ako dobyvateľ – a ako žena, pochopí, že „zákaz zdržanlivosti“ by znamenal predovšetkým znevýhodnenie ženy – v podstate by bolo na svojvôli muža, či a nakoľko ju vystaví možnému tehotenstvu a pôrodu bez možnosti rozumne zvažovať a plánovať, či je to pre ich manželstvo a rodinu dobré. Samozrejme, sú tu aj výnimky – píšem teraz vo všeobecnosti.

Znamenalo by to, že veľkosť rodiny by závisela ani nie od náhody, ale od neovládaného sexuálneho pudu. Vari toto chce Boh?

Ako by potom mohol chcieť, aby boli manželia jeho zodpovední spolupracovníci pri tvorení nových ľudských bytostí – pri stále prebiehajúcom tvorení sveta? Ako by mohli s ním spolupracovať, keby nepoznávali jeho vôľu ohľadom svojej rodiny?

Aj to nám totiž Boh hovorí, celkom konkrétne cez Cirkev:

Zodpovedné rodičovstvo

Z týchto dôvodov manželská láska vyžaduje od manželov, aby dobre poznali svoje poslanie týkajúce sa zodpovedného rodičovstva, ktoré sa dnes právom tak veľmi zdôrazňuje, a preto sa má správne chápať. Treba preto o ňom uvažovať z rôznych oprávnených hľadísk, ktoré navzájom súvisia.

Ak berieme do úvahy biologické procesy, zodpovedné rodičovstvo znamená poznať ich funkcie a rešpektovať ich; lebo ľudský rozum v schopnosti plodiť život objavuje biologické zákony, ktoré sú súčasťou ľudskej osoby.

Ak máme na zreteli vrodené pudy a náruživosti, potom zodpovedné rodičovstvo znamená potrebnú nadvládu, ktorú má nad nimi vykonávať rozum a vôľa.

Ak si všímame fyzické, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky, potom zodpovednými rodičmi sú tí, čo sa po rozumnej úvahe a s veľkodušnosťou rozhodli prijať väčší počet detí, alebo čo sa z vážnych dôvodov a zachovávajúc pritom morálne príkazy, rozhodli na určitý alebo neurčitý čas nesplodiť ďalšie dieťa. …

Ovládanie pudov rozumom a slobodnou vôľou nepochybne vyžaduje askézu, aby citové prejavy manželského života boli v súlade s ustanoveným poriadkom a zvlášť aby sa zachovala periodická zdržanlivosť. Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu.“  (Humanae vitae, 10)

Tu sa možno niekto spýta: No ale kde je to v Písme? Toto je z encykliky, to sú slová ľudí – aj keď z radov predstavených Cirkvi, ale to nemá rovnakú hodnotu ako Písmo.

Nuž k tomu len toľko: Ani Písmo nám „nespadlo z neba“ – Boh nám ho dal prostredníctvom Cirkvi. A naďalej nám cez ňu hovorí. Mohli by sme povedať, že prostredníctvom nej „aktualizuje“ to večne platné Slovo radostnej zvesti.

Sdílet