Tento rok si pripomíname 25. výročie encykliky Veritatis splendor – Jas pravdy. V Bratislave sa konala pri tejto príležitosti konferencia s názvom Aktuálne otázky ľudskej mravnosti.
Nestíhala som zachytiť celé bohatstvo myšlienok, ktoré tu odzneli (preto stále očakávam zverejnenie zborníka prednášok z tejto konferencie). No predsa ma oslovili niektoré vyjadrenia, predovšetkým tie, ktoré súvisia s našou snahou o šírenie manželskej čistoty. Konkrétne o svedomí: o tom, že svedomie nie je autonómne v rozhodovaní o tom, čo je dobré a zlé; že základom svedomia nie je svojvoľný zákon, ale pravda; že prikázania nie sú klietkou našej slobody a normy prirodzeného zákona neodrážajú len „názor“ magistéria, ale pravdu.
V diskusiách okolo sexuality a oblasti zodpovedného rodičovstva sa mnohí odvolávajú na svoje svedomie. Akoby pravda mohla byť relatívna – v zmysle „každý má svoju pravdu“, „rešpektujme sa navzájom, každý má svoj názor“ a pod. Poniektorí sa odvolávajú na nejednotu teológov v Cirkvi so slovami: Kto má teda pravdu?
Čo je teda svedomie? Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje morálne svedomie ako úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu. (KKC 1796). Ale pripomína aj povinnosť formovať svedomie:
„Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom. … Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou Cirkvi.“
„Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje. Človek je vždy povinný poslúchať istý úsudok svojho svedomia. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti. Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie.“
Človek nemôže obhajovať svedomie ako absolútnu autoritu. Znamenalo by to, že verí vo vlastnú neomylnosť. Svedomie neurčuje, čo je dobré a čo je zlé, ním to poznávame. Norma je mimo nášho svedomia, je objektívna, nemôže byť subjektívna. Poznávaním pravdy si formujeme svedomie.
Kippley používa na ilustráciu mylného svedomia výrok Adolfa Eichmanna, ktorý riadil Hitlerovu kampaň masového vyvražďovania Židov. Na svoju obhajobu povedal: „Konal som podľa svojho svedomia.“ Môžeme tvrdiť, že Eichmann klamal? Možno naozaj uveril Hitlerovej idei o čistej rase. Ak to tak bolo, mal mylné svedomie. A predsa by sme povedali: „To nie je ospravedlnenie“.
A nemusíme chodiť ďaleko do minulosti: keď v súčasnej dobe nejaký islamský terorista vraždí druhých preto, lebo sú iní – tiež ho ospravedlníme podobne? Veď jemu svedomie hovorí, že svet treba vyčistiť od pohanských psov, teda aj od kresťanov.
Nemôžeme za objektívnu pravdu vyhlasovať svoje pocity. Svedomie nie je pocit, intuícia, nejde o obyčajnú intelektuálnu schopnosť. Svedomie je v skutočnosti miestom, kde je človek osvecovaný svetlom, ktoré k nemu neprichádza z jeho stvoreného a omylného rozumu, ale zo samotnej Múdrosti Slova, skrze ktoré bolo všetko stvorené.
Svedomie je praktický úsudok, ide teda o praktické rozhodnutie, že „toto je dobré, preto to musím robiť“ alebo „toto je zlé, preto to musím odmietnuť“.
Správne svedomie je to, ktoré je v zhode s pravdou.
Kippley hovorí, že primárna otázka o každom učení znie: „Je pravdivé?“
Ak je pravdivé, že používanie neprirodzených prostriedkov je pre manželov objektívne nemorálne, potom sú všetci mravne zaviazaní vyhnúť sa takémuto konaniu. Každý človek je predsa pred Bohom povolaný žiť podľa pravdy. Pokiaľ toto učenie pravdivé nie je, Katolícka cirkev sa previňuje ohlasovaním falošnej náuky.
Možno sa nám zdá, že sme akoby chytení v pasci alebo v tej „klietke“ príkazov. Pýtame sa, ako je to potom s našou slobodou. Sloboda je ohraničená pravdou, hovorí svätý Ján Pavol II. Nezmením ju tým, že ju neprijmem. Manželia Birgitta a Ulf Ekmannovci tento postoj výstižne vyjadrili takto: „…. nešlo o to, či nám to vyhovuje, ale či je to pravda.“
A tak nakoniec sa dostávame znovu k pravdivému výroku: „Kto chce hľadať pravdu, musí sa stať pokornejším ako prach.“
Mária Schindlerová