Sex a manželská zmluva podľa Johna Kippleya (II.)

kippley-knihaPrejdime k manželstvu: čo je tým znamením, znakom tejto sviatosti? Je to manželský sľub, ktorý si navzájom dávajú muž a žena. V ňom si sľubujú jednotu, úctu a lásku. Lásku a jednotu tak špecifickú, že potenciálne môže dávať nový život.

Všetko ostatné môžu spolu zdieľať aj tí, ktorí nie sú manželia – napríklad dve sestry alebo súrodenci, ktorí spolu bývajú (spomeňme si na Mateja a Marillu z Anny zo Zeleného domu): môžu spolu hospodáriť, starať sa o domácnosť, opatrovať sa v chorobe… ale to, čo je špecifické pre manželov, je manželský intímny život a s ním spojená potenciálna možnosť splodenia dieťaťa.

A vždy, keď manželia majú manželský akt – teda keď sa pohlavne zjednotia ako výraz svojej lásky a jednoty – vždy obnovujú to, čo si do manželstva sľúbili: úctu, lásku, jednotu.

Základná téza Johna Kippleya je: Pohlavný styk je určený na obnovovanie manželskej zmluvy (aspoň implicitne).

Konkrétne to znamená:

  • že je určený až manželom
  • má vyjadrovať to, čo si manželia sľúbili: zjednotenie a otvorenosť pre rodinu, úctu i lásku.

Toto je v zhode s tým, čo sa píše v encyklike Humanae vitae o ľudskej láske a odovzdávaní života: v skratke by sme mohli povedať, že pohlavný styk má byť manželským aktom.

Rozdiel je už teraz zrejmý: nie každý pohlavný styk je manželský akt. Napríklad pohlavný styk medzi mužom a ženou, ktorí nie sú manželia, nie je manželským aktom. Ani taký pohlavný styk, ktorý je úmyselne urobený neplodným, nie je manželským aktom. A ani taký pohlavný styk, ktorý síce je z biologickej stránky bez antikoncepcie, je medzi manželmi, ale nie je prejavom lásky, lež sebectva.

Kippley pripomína, že určite vieme, že nie každý pohlavný styk (aj v manželstve) je krásny a dobrý – napríklad, ak muž vyžaduje sex od manželky, ktorá leží v horúčke, ako takéto spojenie symbolizuje to, čo si sľúbili?

Tu sa dostávame k druhej dôležitej vete: Manželia nesmú konať proti sebadarujúcej láske, ktorú si sľúbili. A Kippley dodáva – logicky – nasledovné: Nakoľko jeden z manželov koná proti tejto sebadarujúcej láske, natoľko sa redukuje jeho „právo“ na manželské spojenie.

Kippley uvádza príklady, kde rozlišuje medzi vyhrážajúcim sa partnerom a naliehajúcim partnerom, hovorí o manželskej povinnosti, ktorá sa neraz chápala a chápe nesprávne: ako právo uspokojiť svoju žiadostivosť „legálne“ manželským partnerom. V zhode s Jánom Pavlom II. a jeho Teológiou tela Kippley hovorí, že človek je osobou. A ako osoba je subjektom, preto nemôže byť redukovaný na objekt.

Poďme ešte späť k tzv. manželskej povinnosti. Manželskou povinnosťou je byť verní manželskému sľubu. A nikde pri sobáši muž ani žena nesľubujú, že stanú predmetom uspokojenia manželského partnera, kedykoľvek to ten druhý bude chcieť. Manželstvom neprestáva byť osoba „sui iuris“ – svojprávna. A preto, ak má byť zachovaná dôstojnosť človeka, hovoríme toľko o sebadarovaní: človek – osoba – má právo darovať sa. Darovať sa celá, darovať aj svoje telo, darovať v manželskom zjednotení aj svoju potenciálnu budúcnosť.

Zjednodušene hovorím, že je to skutočne „vydať sa“ – ale nielen pre ženu, ktorá sa vydala. To platí aj pre muža. Dávame všetko, nič si nenechávame pre seba. Doslova sa „vydávame“ tomu druhému – ako dar. A máme právo očakávať, že tento dar nebude zneužitý.

Tu sa priam ponúka paralela s Eucharistiou. Tá je sviatosťou Ženícha a nevesty. Kristus sa vydáva za svoju nevestu – vydal svoje telo, seba samého… až na kríž, na smrť. Keby to len povedal – pri poslednej večeri (…toto je moje telo…“), ale toto „slovo by sa nestalo telom“ – nebol by nás vykúpil. Dal nám príklad. Miluje svoju nevestu Cirkev, aj keby ho ona tisíckrát zradila. Ani tak si nenájde inú.

Takže manželská povinnosť a právo v manželstve znamená, že manželia majú právo ponúknuť sa ako dar a navzájom tento dar prijať – ale len navzájom od seba. Nik nemá právo dar vnucovať ani si ho vynucovať.

Pretože sme ľudia, hrešíme – áno, krividíme si. Niekto sa previňuje voči svojmu manželskému partnerovi tým naliehaním a nedostatkom pochopenia a lásky, niekto odmietaním. Kippley preto pripomína aj druhú stránku veci: nebolo by prejavom manželskej lásky, keby niekto odmietal pohlavný styk z neobjektívnych dôvodov: napr. že je viac duchovný, alebo preto, žeby sa o toho druhého a jeho dobro nestaral.

Ako už bolo povedané, v mnohom sa Kippleyova zmluvná teológia sexuality zhoduje s Teológiou tela Jána Pavla II. Majú rozdielne východiská, ale prichádzajú k jednej a tej istej pravde o ľudskej láske.

Zo zmluvnej teológie sexuality je možné odvodiť odpovede na otázky sexuálnej etiky: zneužívanie manželstva (pre vlastné uspokojenie…), používanie antikoncepcie, nekoitálne praktiky, masturbácia, predmanželský pohlavný styk, cudzoložstvo…

Tretia kapitola knihy Johna Kippleya Sex a manželská zmluva aplikuje zmluvnú teológiu sexuality na reguláciu pôrodnosti v manželstve. V zhode s Humane vitae, Familiaris consortio aj Teológiou tela hovorí, že PPR nie je akási dovolená alternatíva, ako sa uzavrieť životu. (Preto je logický nezmysel hovoriť o prirodzených metódach ako o prirodzenej antikoncepcii.)

Kippley hovorí o veľkorysosti v službe odovzdávania života, o kresťanskej prezieravosti (ktorá nehodnotí len materiálne zázemie), o výchove svedomia. Konštatuje, že toto je azda najťažší aspekt plánovania rodiny: nájsť rovnováhu medzi veľkorysosťou a prezieravosťou.

Pripomína aj, že svedomie nie je poslednou autoritou – a teda, aj keď platí, že človek nesmie konať proti svojmu svedomiu, je povinný svedomie si formovať. A upozorňuje, že to zvlášť platí v oblasti sexuality, kde človeka veľmi ovplyvňujú vlastné záujmy. Kippley sa pýta, ktoré morálne učenie sa dotýka človeka dennodenne tak ako PPR? Ide „na telo“ – naozaj, všetko toto prežívame na vlastnom tele, každý deň.

No hoci je Kippley v celom svojom diele a vysvetľovaní logický a konzistentný, predsa sa stretáva s nepochopením. Nepochopenie vidno aj v recenzii, ktorá je pri jeho diele uvedená. Autor recenzie ocenil, že Kippley pristupuje k otázkam sexuálnej morálky z ucelenej etickej vízie manželstva a sexuality, nie len z pohľadu antikoncepcie. Nesúhlasný postoj má autor recenzie k „manželskému znásilneniu“ – píše, že je v rozpore kanonickou praxou týkajúcej sa trvalých práv a povinností manželov k pohlavnému styku.“ A sme znovu pri pochopení „manželskej povinnosti“. Tak si to zopakujme: manželskou povinnosťou je dodržať manželský sľub: milovať a ctiť. Ak jeden z manželov nalieha, prípadne až „znásilní“ – teda nanúti pohlavný akt proti vôli toho druhého, kde je tu úcta a láska? Iste, ak je pohlavný styk manželským aktom, je obnovou, sprítomnením, znamením manželského sľubu. Tak to má byť. Autor recenzie už nevysvetlil, z čoho vychádza tá „kanonická prax“, a kde je teda rozpor s Kippleyovej logike a z nej vyplývajúcich záverov.

Kippley sa stretal s nepochopením – rovnako ako dnes všetci, ktorí sa usilujú žiť a šíriť manželskú čistotu a PPR ako prostriedok jej uskutočnenia v manželstve. Bolo by dobré, aby sme predovšetkým sami dobre poznali učenie vlastnej Cirkvi. Ona je naozaj Mater et Magistra – Matka a Učiteľka. Nemlčí, nenecháva svoje deti v neistote. Prostredníctvom nej nám Pán ponúka svoju silu a milosť, bez ktorej je ťažké žiť čisto.

Ale verme, že Bohu prvému záleží na nás a na našom šťastí. Uveriť pokušeniu, že by sa nám azda žilo ľahšie, keby sme tento mravný poriadok nepoznali a „nemuseli“ podľa neho žiť, znamená uveriť diablovi, ktorý je otcom lži od počiatku. V poslednej dobe sa rozmáha literatúra o exorcizme a ľudia neraz zvedavo čítajú, čo všetko satan povedal, niekedy dokonca „na príkaz Pána“. Ale prečo nie sme viac zvedaví na slová Krista, ktorý bol v „Otcovom lone od počiatku a priniesol nám o ňom zvesť“?

Na záver vyjadrujem ešte raz vďačnosť Bohu, ktorý kedysi vzbudil v Johnovi Kippleyovi myšlienku objasniť základy mravného učenia Cirkvi. John Kippley nemohol vedieť, že o niekoľko rokov osloví svojim dielom vtedy protestantského pastora Davida Prentisa s manželkou, že títo budú vyhostení z vlastnej miestnej cirkvi a nájdu domov v Katolíckej cirkvi, že v postsocialistickom Československu začnú svoj apoštolát. Nevedel, že preklad jeho Učebnice PPR sa dostane k zmäteným a frustrovaným manželom… z ktorých sa tiež po čase stanú lektori PPR… Potvrdzuje sa to známe, že žiaden človek nie je ostrov (T. Merton), ale ovplyvňuje svoje okolie aj budúcnosť.

Mária Schindlerová

Přednáška na výroční konferenci Ligy v listopadu 2016 v Kroměříži

První část přednášky

Sdílet