Prirodzené odstavenie po dlhodobom dojčení

No, trošku sme tomu pomohli, povie si možno niekto, a až také úplne prirodzené to nebolo. Ale poďme po poriadku. Chcem sa podeliť so svojou skúsenosťou, ktorá nemá byť len o tom, ako dlho dojčiť, ani o tom, ako je to jednoduché či ľahké… chcem sa podeliť skôr o tom, že je dojčenie je spôsobom prirodzenej materskej starostlivosti, nielen kŕmením.

Pred časom som písala o tom, ako sme si zachránili dojčenie – v skratke: synček bol narodený mierne predčasne ako „hranične zrelý“, od narodenia mal problém prisať sa pre prirastenú podjazykovú uzdičku, nastrihnutie z pôrodnice nestačilo a potreboval korekciu od chirurga. Keďže strácal na váhe a stále sa musel učiť, prikrmovala som ho Nutrilonom, ktorý po piatich mesiacoch odmietol a spolu s príkrmami som pokračovala v dojčení.

Dá sa povedať, že všetko sa upravilo – naučil sa papať, prospieval, až bolo z neho zdravé a neposedné batoľa. Oproti starším deťom to bol rozdiel – dojčenie bolo jedným z tých mála chvíľ, keď sa stíšil a počúval ma, ako sa mu prihováram. Tu som osobitným spôsobom zakusovala to, že dojčenie nie je len jedlo. Áno, dojčením sa upokojil, keď bol „rozjašený“, aj keď bol v strese, unavený či chorý…

Keď mal čerstvo dva roky, začínala som uvažovať, či ho nedostaviť, či už nie je predsa len veľký… Myslím, že veľa robí aj ten tlak okolia – keď je mama „sama“ s takýmto dieťaťom, ktorá ešte stále kojí…, možno si aj sama začne pripadať nejaká divná a pochybuje, či to má zmysel, či robí dobre.

Na jednej strane by som už prijala väčšiu voľnosť, pretože syn zaspal len pri mne a po krátkom dojčení. Určite to už nebola „večera“ – bol to jeho večerný rituál, rovnako aj, pokiaľ išlo o spánok po obede. V tomto veku sa už dojčil len pred spaním, inokedy len výnimočne, keď potreboval nejako zmierniť stres a pod. No aj keď som občas bola „nalomená“, že to už nejako ukončím ja, vždy bolo niečo, čo ma zastavilo – najprv to bola synova hospitalizácia v nemocnici, keď som bola za dojčenie veľmi vďačná, lebo inak neprijal žiadnu inú stravu a vďaka dojčeniu zvládol aj to, že musel byť izolovaný niekoľko dní v jednej izbe. Neskôr som zas akosi nemala silu na ten boj – a ani som nevidela zmysel v tom, aby som ho nasilu odstavila – večer to bola taká naša chvíľka, keď sa pripravil na spanie, rozprávala som sa s ním – no, ako sa to vezme, lebo reč sa uňho len rozvíjala. Spával s nami a  v noci sa raz – dva razy zobudil, niekedy mu stačil len dotyk, pohladenie – uistenie, že nie je sám, že mama je blízko. (Budievali sa nám takto aj tri staršie deti, ktoré boli dojčené najviac do roka, takže som príliš neverila tomu, žeby sa nebudil, ak by som ho nekojila).

Keď mal tri roky, stále sa ešte nezdalo, žeby strácal sací reflex, ako som sa dočítala na nete. A hoci zvládol nutné odlúčenie, keď som nebola na noc doma (boli to asi dva víkendy), nezabudol na „ňaminky“.

V tomto období som poznala, že už naozaj nejde ani tak o kŕmenie, ako skôr o psychologickú potrebu byť blízko, potrebu istoty a upokojenia. A tú som mu nechcela vziať.

Ako rástol, dozrieval a osamostatňoval sa, cez deň už „ňaminky“ nepotreboval a pred spaním si viackrát povedal: ja to už zvládnem aj bez ňaminky – síce neraz toto rozhodnutie behom piatich minút prehodnotil . Snažili sme sa ho povzbudzovať v tom, že ako „veľký“ zvládne aj iné veci, ale zároveň sme mu nechceli nasilu vziať jeho istotu.

Keď mal 3 a pol, niekedy mu stačilo na zaspatie aj to, že som mu pohladila nožičku, aby vedel, že nie je sám. Videlo sa nám, že je už sám pripravený a potrebuje len pomôcť. (Nezmienila som sa ešte o tom, že je dosť citlivý a vnímavý, nie je výbojný, ani nejako extra spoločenský – no takéto správanie sme poznali aj u starších detí, proste len potrebovali čas a pocit istoty, aby dozreli aj v tejto oblasti.)

Rozhodli sme sa teda, že nášmu najmladšiemu zaobstaráme vlastnú posteľ – s rizikom, či do nej vôbec bude chcieť ísť. Od objednania po jej doručenie som mu opakovala, že príde kuriér a práve preňho dovezie novú posteľ, že už bude spinkať ako jeho veľkí bratia. No istotu, že to vyjde, som nemala, bola som pripravená aj na to, že posteľ ostane ešte nejaký čas nevyužitá.

Posteľ prišla, syn veľmi dôležito pomáhal ockovi pri jej zmontovaní a s hrdosťou šiel spať ako veľký. Prvú noc prišiel ku mne, ale po pritúlení sa a kratučkom „ňaminkovaní“ sa vrátil do svojej postele. Rovnako to bolo ešte asi 2 dni a odvtedy už spí vo svojej s tým, že „ňaminky už netreba“.

Sám je hrdý na to, že už je naozaj „veľký“. Je to cca mesiac, čo sme s dojčením prestali – bez plaču, nenásilne, ani ja som nemala problémy – mlieko sa prestalo tvoriť, pocit napätia som mala len jeden deň. A hoci stále sú noci, keď sa prebudí, je ich čoraz menej a na upokojenie stačí len pohladiť alebo sa prihovoriť.

Náš „veľký“ benjamín sa teda už nekojí, ale na kojenie nezabudol – keď nedávno videl obraz dojčiacej Matky Božej, so samozrejmosťou povedal: „Aj malý Ježiško papá ňaminky.“

Som vďačná za to, že som ho mohla dojčiť, aj za to, že som cez dojčenie mohla realizovať tú prirodzenú materskú starostlivosť – teda nielen poskytnúť stravu, ale aj vnímať potreby dieťaťa, či už to bola potreba pocitu istoty a bezpečia alebo potreba odpútania sa.

Rada by som týmto povzbudiť ženy, ktoré váhajú, či kojiť „veľké“ dieťa, aby počúvali, čo im hovorí materská intuícia, a dali viac na ňu ako na tlak okolia.

Mária

 

Sdílet