Celý dom je už ponorený do ticha. Sú to vzácne chvíle, pretože náš najmenší mi v poslednej dobe neraz robí spoločnosť, až kým nejdem spať aj ja. Pozerám na jeho spiacu tváričku, na to drobné telíčko, ako sa pravidelne dvíha s každým nádychom.

Myslím na Máriu, Božiu matku – a som si istá, že aj ona sledovala každý nádych aj výdych dieťaťa, ktoré bolo tak celkom jej vlastné a tak celkom darované svetu – nám… Čo všetko si niesla v srdci, na čo myslela?

Mária, bála si sa, čo ti povedia rodičia nato, že si tehotná? Nemala si obavy z rečí a pohľadov nazaretských žien, ktoré si budú myslieť, že ste ty aj Jozef boli asi nedočkaví a že ste nevedeli „vydržať“, kým budete spolu bývať?

Mária, čo bolo pre teba čakanie? Veď si musela stále čakať. Od zvestovania na prvé potvrdenie toho, že nie, naozaj to nebol sen – ten anjel, tehotenstvo…

Potom čakanie na narodenie… Nebolo pasívne. Neviem, čo všetko si si musela vypočuť… Možno ti radili, čo máš robiť pri pôrode, akú výbavu si máš prichystať… kto by čakal, že príde rozkaz a aj tehotná žena bude musieť ísť na takú cestu? Chcela by som vidieť, ako si sa chystala – zase to bolo úplne inak, ako sa dalo očakávať.

A potom v Betleheme… ľudia čakali Spasiteľa, ale nečakali, že príde takto… Tak si neraz myslíme, že my by sme neodmietli, neodohnali odo dverí s tým, že nemáme miesta.

Ale máme miesto? Aj pre nečakané dieťa? Vtedy, keď sa nám to vôbec nehodí?

Matka, nauč nás čakať a pripraviť sa aj na zmenu svojich plánov. Tých, ktorí čakajú na deň svadby, nauč čakať aktívne, v službe druhým ako ty… tých, ktorí v manželstve čakajú na dieťa, nauč byť trpezlivými a otvorenými aj pre inú cestu rodičovstva alebo iný čas príchodu dieťaťa. Keď čakáme na ďalší deň, na niečo v budúcnosti, nech žijeme dobre prítomnosť. Nech neodmietneme Krista len preto, lebo nevidíme svätožiaru okolo tých, ktorí nám ho prinášajú…

A keď budeme čakať na Vianoce, daj nám, Pane, opravdivú túžbu stretnúť sa s tebou aj za cenu nepochopenia, námahy, odmietania. Príď, Pane Ježišu!

Mária Schindlerová